Citrónová Annie

Autor: Táňa Tomaškovičová | 19.11.2011 o 17:55 | (upravené 20.11.2011 o 13:11) Karma článku: 2,75 | Prečítané:  176x

Volám sa Annie , mám 20 a milujem vôňu citrónov. Študujem jazyky a pracujem v podniku v blízkom meste, do ktorého cesta trvá 45 minút autobusom. Každý deň po škole sa utekám osprchovať, rozkrojiť si citrón, zatriasť sa trpkosťou  a potom odchádzam do práce. Zvyčajne končím o jednej či druhej nadránom. Teraz je to celkom fajn, vonku nie je zima a ja si len tak hopsám do rytmu jedného slúchadla, dve sú nebezpečné. V zime je to však horšie. Do tváre mi fúka chlad nebezpečenstva a za ušami počujem výkriky všetkých dievčat, ktorým ublížili vtedy, keď sa vracali z práce či diskotéky. ( Kde boli vtedy všetci tí gentlemani, čo nás po polnoci odprevádzajú domov a rozlúčia sa nepatrnou pusou na líce? Nuž, asi spali. Potrebujú energiu pre ďalšie , cnosťhlásajúce výkony).

 

Volám sa Annie , mám 20 a milujem vôňu citrónov. Študujem jazyky a pracujem v podniku v blízkom meste, do ktorého cesta trvá 45 minút autobusom. Každý deň po škole sa utekám osprchovať, rozkrojiť si citrón, zatriasť sa trpkosťou  a potom odchádzam do práce. Zvyčajne končím o jednej či druhej nadránom. Teraz je to celkom fajn, vonku nie je zima a ja si len tak hopsám do rytmu jedného slúchadla, dve sú nebezpečné. V zime je to však horšie. Do tváre mi fúka chlad nebezpečenstva a za ušami počujem výkriky všetkých dievčat, ktorým ublížili vtedy, keď sa vracali z práce či diskotéky. ( Kde boli vtedy všetci tí gentlemani, čo nás po polnoci odprevádzajú domov a rozlúčia sa nepatrnou pusou na líce? Nuž, asi spali. Potrebujú energiu pre ďalšie , cnosťhlásajúce výkony).

Každý večer sa usmievam na mužov a nechám sa ponižovať od žien v kožených kabátoch, kožuchoch, krátkych sukniach , na vysokej nohe. Sú totiž zákazníkmi , a teda mojimi pánmi. Prvý mesiac bol ťažký. Vracala som sa s plačom, lámali sa mi kolená a rozlievala som dvojité vodky. Nevedela som nosiť v rukách viac ako dve veci, všetko mi dlho trvalo. Kým ostatné dievčatá rátali tringelty,  ja som rozmýšľala, z čoho zaplatím to, čo akosi chýba v pokladni. Kým ony po práci odchádzali do cudzích bytov, aby sa zabavili, ja som si na stanici kúpila silnú kávu, aby som sa mohla ešte aspoň hodinu učiť. Vstávala som s kruhmi pod očami po dvojhodinovom spánku a každé ráno si v zrkadle hovorila, že aj modelky majú vystúpené lícne kosti a sú krásne.

Po čase sa toto všetko stalo mojou železnou košeľou, ktorú dúfam, raz zo seba zhodím.

Volám sa Anna a v devätnástich som sa znovu narodila.

V treťom ročníku gymnázia som začala chodiť do všetkých klubov v meste. Obliekla som si krátke šaty, na pery dala červený rúž, samozrejme, vždy až potom, ako som vyšla z domu a so spolužiačkami sme vyrazili von. Kašľali sme na všetky poučné rady a príkazy od rodičov. Vyháňali z uší a mysle každé jedno pravidlo, pravidlá sme nepoznali. A ak už sme boli nútené, riadili sme sa heslom alibistickej mládeže, že pravidlá sú nato, aby sa porušovali. Nuž áno, o následkoch ale naše  pravidlá nehovorili.

Kamarátky sa na mňa často hnevali. Zatiaľ, čo ony ledva naškrabali peniaze na vstupné a každú hodinu, keď boli smädné, potom pili na toaletách vodu z vodovodu, mňa muži pozvali na všetko, čo mi videli na očiach. A keď ich volali niekam za roh, mňa volali do áut a k nim domov. Svoj vek som im nikdy neprezrádzala. Cítila som sa staršie a vyspelejšie, dodávalo mi sebavedomie, že mi platili alkohol fajčili so mnou s vedomím, že som dvadsiatka, mám sexy nohy  a možno dnes v noci so mnou skončia v posteli. Ja som však chcela iba akýsi nevinný flirt, pár vodiek zadarmo a čau.

Spočiatku sa mi to i darilo, strávila som s nimi pár hodín, potom utiekla za kamarátkami a cestou domov sme sa smiali na tých šašoch, čo sa opäť dali oklamať. Na uslintaných ksichtoch, peniazoch, čo na mňa minuli.

V jeden večer, keď som opäť opakovala svoje bežné taktiky, sa mi to akosi vymklo spopod rúk. Vypila som príliš veľa, mala príliš vysoké sebavedomie  a prinízke vedomie o nebezpečenstve, ktoré môžu všetci tí muži predstavovať. Hoci, možno hovoriť o nebezpečenstve, ak dospelá žena , za ktorú ma pokladali, strávi noc s mužom ? A tak som sa jedného dňa zobudila v neznámom byte , vedľa muža, ktorého som si len matne pamätala z predchádzajúceho dňa, na zemi nohavičky s červenou čipkou a v hlave absolútne prázdno. On sa zobudil tiež, spravil mi raňajky , povedal mi, že som skvelá a nevedel, že ešte bude mať ženu, ktorá je pannou, obliekli sme sa, odviezol ma domov a so slovami : „ Tak možno niekedy," sa so mnou rozlúčil.

A ja som zabudla na to, že som mladé dievča, ktoré by malo túžiť po romantickej láske a neodvážnom držaní sa za ruku. Zabudla som na to, že som sa mala najprv pol roka skrývať pred mamou a potom ísť spať k svojmu priateľovi na oddelených posteliach. A skôr som úplne prehliadla, že som sa mala hanbiť za nahotu , že som mala mať roztrasené kolená , že som mala túžiť po nežnom prvom  milovaní .

Keď som prišla domov, mama sa spýtala, ako bolo u Soni. Povedala som, že super, že nám mama ráno spravila raňajky, ale teraz idem ešte spať, lebo som unavená a poobede sa chcem učiť. Hneď nato som kvôli svojmu oknu zavolala Soni a tá mi vysvetlila, že som opitá volala mame, vymyslela si zmeškaný autobus a nutnosť prespať u nej. Bola som teda zjavne i dobrou herečkou. Aspoň na chvíľu, kým som sa o to neprestala snažiť.

Rovnaký priebeh malo ešte niekoľko víkendov. Vyzývavé oblečenie, červený rúž, vysoké opätky, alkohol, dospelí muži, auto, taxík, byt, sex, ráno, klamstvá, výhovorky.

Milovala som ten život, hoc kamarátky nado mnou časom len krútili hlavou. Boli hlúpe , detské a naivné. V mojich očiach mi závideli život, ktorý som viedla. Vídali ma s mužmi bohatými, vplyvnými , staršími a vždy, keď sa mi niečo snažili vyčítať, proste som utiekla. Utekala som pred pravdou, pred životom, ktorý som viedla dovtedy. Slušné dievčatko, 16 rokov zapadajúce do davu, snažiace sa spraviť svojich rodičov pyšnými, no neúspešne. Žiadna pochvala, žiaden pocit satisfakcie. Moje výborné známky už po toľkých rokoch považovali za samozrejmosť. Spravila som zo seba obeť, potrebovala som sa niekam skryť, niekoho obviniť, byť trpiacou, mať výhovorky pre svoje správanie a veľmi ľahko som si to i zariadila.

No a potom som prestala klamať. Stala sa apatickou voči škole, žila som pre párty a pre ľudí, pre pohľady, ktoré som mala okolo seba, kamkoľvek som prišla. Zakaždým ma čakala mama, najprv mi zakazovala a kričala, neskôr sa pýtala prečo. Ja som však bola hrdinkou a pýtala som sa jej to isté. S víťazoslávnym pohľadom v očiach. A vo chvíľach, kedy hľadala v mojich očiach toho človeka, ktorého vo mne poznala, sklopila som zrak a odišla. Začala prosiť a sľubovať. Ľutovať. Kým som ju však dostala na miesto, kde som ju chcela mať, dostala som sa tam, odkiaľ som nechcela odísť. Do sveta, v ktorom neexistuje žiadne zajtra a nie sú v ňom mraky. Iba zábava, slasť, žiadna nuda, každý večer iný klub. Život z amerických seriálov, o akom sa mohlo rovesníčkam iba snívať.

A tak, ako v televízii nevidno krutosť, realitu všetkých dní , tak som si ju i ja prestala uvedomovať a keď ma mama vyhodila z domu, mala som dosť veľa známych , ktorým som  mohla zavolať. Medzičasom zistili môj vek a imponovala im spoločnosť mladého dievčaťa. A tak som robila spoločnosť mužom, ktorí mi vždy dali nejaké peniaze, aby som si mohla zaplatiť nejakú- tú hotelovú izbu a prespať v nej . Zaplatili mi raňajky , nemali záujem stráviť deň so mnou, v posteli som sa im však páčila a mohli sa so mnou pýšiť, tak sa starali o môj luxus. Ja som sa osprchovala, vychutnala si hotelovú stravu, odovzdala kľúče a odišla do školy. Mala som iba jednu cestovnú tašku a v nej pár potrebných vecí. Všetko ostatné, čo som potrebovala, som si proste kúpila za prachy, ktoré sa mi po nociach objavili v podprsenke alebo vo vreckách džínsov .

Bolo by snáď lepšie, keby som bola kurva. Vracala by som sa vždy domov a možno i skrývala pred ľuďmi, že noci trávim s cudzími mužmi. Ja som však smelo ukazovala svetu svoju tvár, poznala sa s kamarátmi všetkých svojich chlapov, nemala žiadnu svoju izbu ani žiadnu svoju obľúbenú deku , ani som si každé ráno nedala rožok s maslom a šunkou, lebo v reštauráciách, kde som sa do svojich osemnástich rokov stravovala , zabúdala na svet a rodinu, na prechádzky a sny o rande v kine, také nepoznali.

Jeden večer si ku mne sadol asi 30 ročný muž. Objednal mi akýsi likér a rozprával sa so mnou. Pýtal sa ma, čo študujem a či ma štúdium baví. Bavilo by ma, keby som naň mala čas, takto som však proste len prechádzala, lebo som nikdy nebola hlúpa. Odpovedala som, že áno. Zneistil ma všetkými svojimi otázkami. Nechcela som pri sebe niekoho, kto by poznal tú Annu , ktorá cestovala do školy s knihou na kolenách. Mal vo mne vidieť tú, čo všetci. Sexy kosť, príjemnú spoločnosť, chvíľkovú známosť. A jeho správanie neskôr tomu i začala naznačovať.  Odviezol ma do hotela, nechcel však sex. Ospravedlnil sa, že si dá sprchu, lebo bol celý deň v práci a ešte to nestihol urobiť. Objednal mi horúcu čokoládu a teplé šišky. A z tašky vybral farebné tričko, na ktorom bol Scooby Doo. Na darčekovom papieri bolo napísané: „ Tomu dievčatku, čo v sebe skrýva jedna žena".

Nechápala som, čo to má znamenať. Znervóznela som a chcela som kričať. Bola som nahnevaná. Nikto nemal právo donútiť ma otočiť sa za seba. Nebola som povinná byť dieťaťom, správať sa detsky. Nikto nikdy nemal spoznať masku, ktorú mi postupne vyrobil čas zmiešaný s mojou túžbou po vzrušení, po pozornosti.

Napriek hnevu som však neodišla a on to vedel. Volal sa Paul a vyrozprával mi , že ma vždy pozoroval. Že pracuje vo firme oproti bytu mojej mamy a videl ma, ako som ešte nie tak dávno zbierala gaštany a robila si z nich postavičky. Že som kreslila motýle a ležala v tráve s knihou. Nosila som kedysi presne také Scooby- Doo tričko a on to vedel. A vedel i to, že som nosila farebné ponožky, že som vždy hopsala po ulici, že ma nezaujímali zadubené pohľady všetkých zatrpknutých okoloidúcich. Že som si svet nakreslila podľa seba a vedel i to, že keď som začala chodiť na diskotéky, dlho som opovrhovala tým svetom, v ktorom sa odohrávali. No a najviac si bol vedomý toho, že som motýľom, ktorému zlomili jedno krídlo  a  prestal lietať.

Paul ešte dlho rozprávala ja som plakala. Vyplavila zo seba všetky smútky, ktoré ma dusili počas mesiacov, kedy som sa zobúdzala v hotelových izbách a miesto teplých slov som počula učebnicové dobré ráno. A keď som sa zobudila, bol tam. Po nechutne dlhom čase som mala komu priať dobré ráno. Noc strávil na stoličke vedľa mňa.  Na nočnom stolíku som mala množstvá kníh s názvom" Ako zmaturovať" a pri nich teplé kakao, školskú tašku a notes.

Prišiel priam zázračne a dal mi novú šancu žiť. Nebol však človekom, čo ma vychovával. Nemusel sa pozerať, ako mu pred očami ničím všetku snahu , mala som pocit, že mi odpustil. On mi však nemal čo odpúšťať. A ak aj áno, nenahradilo to odpustenie rodičov, lebo to sa nekonalo.

Rozhodla som sa však, že ak sa raz mama na mňa spýta, bude hrdá , no nebudem čakať, že mi to povie. Úplne mi bude stačiť, že to tak bude. A možno sa jedného dňa narodím tretíkrát. Ako vďačná dcéra starostlivej mamy.

Volám sa Annie , mám 20 a milujem vôňu citrónov. Študujem jazyky a pracujem v podniku v blízkom meste, do ktorého cesta trvá 45 minút autobusom. Každý deň po škole sa utekám osprchovať, rozkrojiť si citrón, zatriasť sa trpkosťou  a potom odchádzam do práce. Zvyčajne končím o jednej či druhej nadránom. Teraz je to fajn. Je úplne v poriadku, že sa otáčam. Lebo raz sa narodím tretí raz.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?