Človek spiaci

Autor: Táňa Tomaškovičová | 19.11.2011 o 18:18 | (upravené 24.11.2011 o 8:44) Karma článku: 2,14 | Prečítané:  136x

  Po malých lyžičkách som sa zoznamovala zo životom. Videla ráno bez šedosti a nevedela si vyvolať dúhu. Hnevala som sa na mušku, čo mi lietala pri uchu a z tejto bežnosti som nevedela dýchať. Urážala som ho a bila a vyčítala mu stále dookola. Kričala a behala po celom dome, fajčila a pila víno tri dni dookola. A on vždy išiel za mamou, ked sa vrátila a povedal, že už mi je lepšie. A mama mu uverila a spokojne zaspala.  

 

 

Na koncerte. Milujem tú hudbu, ktorou žije táto chvíľa. Speváčka je v siedmom nebi. Z toho, čo má v ušiach, v očiach. Z atmosféry, ktorá všetkých ovláda, z úsmevov, čo sú všade okolo. 
Ja ju dýcham každým jej pohybom. Keď skáče, keď sa prikrčí, keď spadne, keď pije, no najviac, keď zatvára oči. Zatváram si ich s ňou a nechávam sa unášať letom. 
Pred pár minútami som si dožičila svoju dávku. Kamarátom to je fuk, bavia sa, keď sa bavím.Pozerajú na mňa, ako sa smejem, ako sa mi pletú nohy. Ako sa so všetkými rozprávam, ako podchvíľou kričím. A svet je celý škoricovo- zázvorový s medom. 
A všetky príliš teplé dni , kedy mi po tvári steká pot prázdnoty,sú preč. Z chladu vnímam korene chĺpkov snažiace sa stavať do pozoru. Nohy sa mi trasú a z mojej kedysi ustráženej, vznešenej chôdze sa stalo prepletanie a klepanie malých kúskov kože.
Príde za mnou muž, ja sa s ním normálne rozprávam. Nenapadne mi, že bude chcieť byť blízko, bližšie, že tajné dychy budú sprístupnenými , že peha, ktorú mám na spodnej pere, už nebude skrytá. 
On však normálne rozpráva , a v hluku ma nepočuje, tak sa priblíži. A ja cúvnem späť. Nespraví ten istý krok ako ja naopak. Iba zostane stáť a očami prenasleduje pohyby vlasu, ktorý mi tancuje po tvári. Lebo mu patrím. 
Človek, ktorý nerobí zbytočne nebezpečný krok za mnou, tu stále stojí. Stojí a bez rozprávania Ja ho schytím za ruku a točím sa s ním. 
Chcem mu ukázať kúsok svojho letu. Chcem, nech vie, ako vonia vzduch, že je bez prachu a prahov, iba s rannovečerným slnkom vchádzajúcim do izby cez centimetrový priestor.
A on sa necháva viesť, hoci nevedel, že je stratený.MOžno iba prvýkrát sa stali ľudské sviatky zhmotnenými a on sa to musí naučiť vpíjať do svojich žíl
Tak ako ja svoje úsmevy , motýle, milované trasúce sa kože končatiny, čo sa dokonale poznajú a plávajú si. Trávu odtlačenú na stehnách.
A o chvíľu hudba končí, ľudia sa otočia, odchádzajú domov, k baru a k svojim bokom stojacim polovičkám. Ostávam .Pozorujem, ako speváčka pije zo svojho vína. Pousmeje sa, povzdychne si a ja ďalšie minúty trávim rozmýšľaním nad tým, prečo to spravila. Prenášam sa do jej hlavy , lebo chcem vedieť, či stráca zem pod nohami pre všetko, čím sálala táto miestnostť ešte pred pár pohybmi ručičky.
Celý čas, opojená všetkými vnemami , nevšimla som si, že celý čas ostal pri mne. Celý čas mi visel na mihalniciach, lemoval mi pery. Že celý čas mlčal a svietil zo všetkej radosti, ktorou ma môj svet vtedy obdaril. 
Nevedel, že je to svet vo mne , že on vždy na chvíľu odíde a ja si ho musím vracať späť. A odchádzal i o chvíľu, keď sme sa spoločným smerom rozhodli ísť domov. Ja, netušiac, či vpravo je moja teplá perina, on zdieľajúc moje ticho, zdieľajúc istotu, že každý smer je ten, na ktorého konci je človek. Človek čakajúci, človek ustráchaný , človek spokojný, človek spiaci ,človek- droga človek sám. Nezdieľajúci smer, na konci ktorého je človek a droga.

Ma ma prišla z práce a spí. Najedla sa toho, čo som varila. Predtým, ako dala do úst prvé sústo, posťažovala sa, aký je tam neporiadok. Sporák posiaty fľakmi všetkého, čo som sa snažila ochutnať. Soľné pole, kečup, čierne korenie, škaredé kúsky mäsa, ktoré mi neprišli hodné toho, aby ich jedla mama. A možno som ich tam proste zabudla dať. Zabúdala som a nepamätala si, kedy som omáčku miešala. Po chvíli som si však spomenula a dokončila som ju. Vďačná mama i tak vždy poďakuje a cení si, že keď príde domov, má na stole teplé jedlo.
Pred domom ma čaká Es. Muž, ktorý ma predvčerom oslovil v dave , ten ktorý sa so mnou rozhodol spoznávať svety. Ja vychádzam z kúpeľne, líce mi pošteklí slnko, hodím na seba sveter, usmejem sa na spiacu mamu, žiarivé zrkadlo a motýľa, čo práve priletel cez okno . Potom zamknem. Es vyzerá veľmi milo. Na nohách šľapky, oblečené biele šortky a bledomodrá košeľa. Normálne. Nie, nezačnem sa báť jeho normálnosti. Budem veriť, že sám ma zavolá na kolotoč a ostane tam so mnou. Bude jediným dospelým človekom na detskom ihrisku, strážiaci moje sny, strážiaci mňa. Čo ak bude mať pocit, že ma musí chrániť vždy? Čo ak nebude vedieť, čo je naozaj zlo? A je vôbec dospelý? A koľko rokov má jeho dospelosť? Nepýtala som sa predvčerom. A neopýtam sa ani dnes. Nie je to podstatné. 
- Ahoj, Esko
- Rád ťa vidím.
nEROZPRával veľa, ba naopak. Iba ked som sa stále pýtala, vtedy musel. Proste na mňa pozeral. Ako teraz. A ja som sa do jeho očí preniesla. Vedela som, že pozerá na malé usmiate dievča s kvapkou zubnej pasty na tričku. Že vidí červený rúž, na nohách čierne pančušky a v tomto typicky letnom období teplý sveter od starkej. Vedela, že on sa nebude čudovať. Proste povie, že sa mu páčim. Alebo, že sa mu nepáčim. 
- Žiariš. Krásne.
A potom sme kráčali. Poprosila som ho, aby neprišiel autom. A on neprišiel. A teraz ho prosím, aby sme nešli na kávu , len aby sme kráčali spoločným smerom. Už sa nečudoval,, len sa pousmial , jemne posunul dlaň pred seba. Fyzično zrazu neexistovalo, len ja, ja medzi dúhovými pásmi som mala pocit, že sa tiež vyzul, že sa tiež rád riedi a teraz pôjdeme spolu. Tak som mu podala ruku a kráčali sme tam, divné nie je nič. Tam, kde sa budeme skrývať a SPOLU.
Mohla som už vtedy pokladať za sebecké to, že sa chcem skrývať s ním. Že mu ukazujem, ako sa sfarbia bosé nohy. Mohla som si už vtedy zakázať chcieť sa prestať báť pomocou niekoho tak nebielo bieleho. Nemala som ho zatvárať do presklenej miestnosti, z ktorej vidno iba do biela. Bielo bolo všetkým, v čom som sa zmietala a i mne, i mne sa občas sfarbovala, keď šedlo a strácalo blízkosť. Mohla som, no posledné minúty a zázraky, ktoré sa diali vtedy v noci mi podávali myšlienky, že bude všetko fungovať tak, ako funguje. Že ja si pomôžem, aby sa nikdy nebál. A potom mi pomôže on. 
Tak sa hojdám a on mi pomáha, Posúva všetky hranice vyššie, ako sám doteraz chápal a usmieva sa. Som motýľom, som pierkom, čo spoznáva svet a rámy obrazov sú zakázané. On opäť nerozpráva, pozerá na mňa a myslím, že teraz sa bojí. A ja by som sa mala tiež. No ja viem, že až o hodinu. Preto si ešte užívam svet, v ktorom ho tíšim a domov pôjdem až pred šedou. 
- Hey, Esko, prestaň sa báť. Iba mi dovoľ tancovať ešte trochu vyššie .
- Ako vieš, že sa bojím?
- Z oblakov to lepšie vidno

Tak ma hojdá dalej a ja mu rozprávam, ako s ateraz podobám na motýlika, s ktorým som sa ráno stretla. Usmieva sa a nekrúti hlavou. Nesnaží sa rozprávať o práci, ani o nás, ani o bývalej priateľke. Proste sa usmieva a ja vo svojich ošiAľoch verím tomu, že raz bude rozprávať so mnou. 
Potom hojdačku zastaví a ja začnem kričať. Som nervózna a zlá. Som chvíľami vystrašená a som bez oblakov. Som agresívna. Nútim ho, nech to robí zase, vyčítam mu, že mi ničí svety, že je tým najhorším človekom, akého poznám, že mi nemôže premaľovať dúhu vtedy, kedy sa mu zachce.
A on sa opäť nepýta. Iba sa ospravedlní a potom sa ospravedlní zase. Potom ho pobozkám a silne ho hryziem, snažím sa mu brať všetko slnko, čo v sebe nosí. Keď sa od neho odtrhnem, chytí ma za ruku a odprevádza ma domov. 
Zrazu sa ocitám vo svojej izbe, pri sebe všetko, čo chýba a na perách už nie je trpká chuť. Iba z diaľky vidím obraz . Jeho, ako mlčí a v očiach má tisícky otáznikov. Ako nevie, čo má robiť, ako má pocit, že mi niečím ublížil. Ako všetko pochopí a ospravedlní to mojím zlým dňom.
No ak by to náhodou mohlo ísť inak, sedím tu takto posledný raz. 
A vstala som s jeho menom na perách. O tretej nadránom. Moje výdychy kreslili v priestore jeho žily a nič viac, ako to silnoplaché stvorenie mi nebolo po vôli. 
- Ahoj, Esko.(Nečakajúc na odozvu). Mám chuť na noc v celom svete. 
- O 10 minút som tam, maličká.
- O pol hodinu . ( Istá si tým, že ak chcem ísť do raja, ku schodom si musím pomôcť.)
Stalo sa. Stála som presne tam, kde som mala. A potom, v tme značne chladnej noci zablikali svetlá ako na konci tunela, ktorým pravidelne prechádzam.
Rýchlo som otvorila chladničku, prekrojila citrón a kvapkala si ho na ruky. Milovala som ten pocit a vôňu, ktorú mi poskytoval. 
Stojí pred vchodom, v šere zachrípnutej pouličnej lampy, čo odháňa duchov z mojej izby a v ruke drží šálku so zázvorovým čajom. Pobozkám ho na líce, sama chytám jeho hlávku do rúk, najjemnejšie, tak jemne ako mi telo s krvou dovoľujú a cítim jeho zvyčajné otázniky. Zmiešané so snením, čo sa mu práve deje. Potom si sadneme do auta , on sa nepýta kam a proste ma vedie. Ako včera ja jeho a mám pocit, že on mi vždy najde hojdačky. že ich nájde nám. Míňame baobaby a rozkvitnutý čerešňový sad, lienky, čo mi sadajú na prsteník. Míňame ich dokonale pomaly a keĎ sa to všetko iba zdá, viem, prečo sa bojím, že jedného dňa bude lampa svietiť jasne. Pozorujem ho, ako pôsobí ochranne. Ruky položené na volante a keď sleduje cestu, je pozorný ako vlastne stále. Obchádza škaredé cesty a letmým pohĽadom sleduje, či mi svietia oči, či sa ešte vždy hojdáme. Unáša ma a ja mu všetko dovolím, lebo v tom okamihu som jeho ženou. Vidiac sen, čo sa plní priam nekonečne husto, sen, čo s nami zrazu ide nočnou diaľnicou. A okolo nás je všetko, čo som si vždy sama navodzovala. Všetko v ničom ,v dlhej,zdanlivo nebezpečnej, no s ním sladkej ceste nikam a Ďaleko, kde bude pevnou rukou zvierať celý náš svet. Potom zíde z diaľnice a ja vidím prebúdzajúce sa svetielka zabehnutých domácností. Spomalí a vidí, že sa usmievam. Visím mu na tele tak, ako on mne prvýkrát a nechcem s tým prestať. 
nemôžem dovoliť, aby ticho bolo niekedy trpkým. nezaslúži si to. chcem mu sebou dať viac, ako teraz môžem. Chcem s ním hodiny blÚDIŤ priestorom, chcem ho cítiť takto ešte tisíckrát. 
- Vieš, Esko...
- nemusíš
- Nie, ale voniaš mi srdečnou blízkosťou. 
Nevolala som žiadny cit láskou. videla okolo seba desiatky párov, ktoré žili rutinne a kedysi sa láskou nazývali. Pozorovali preplakané noci svojej mamy a vymieňala jej vlhké , čiernosivé vankúše. A lásku, to prízemné ubližovanie všetkým tým, s ktorými sa ňou spoločne volali, som za svoju neprijala.
Vyzliekla som si sveter a ukázala mu svoje ruky. A Esko ma z auta nevyhodil.Nebol nahnevaný. Bol len krehkejší ako motýle, čo mi farbia posteľ, krehký ako hojdačky, na ktoré som vždy v počiatkoch sadala.
- To znamená , že toto nie si ty?
Zastavil niekde pri baobabe , ja som si o neho oprela hlavu a dýchala ho. On mi hladil kolená tak, ako som si ich sama len objímala . A keď som sa začala triasť , no na čele zacítil môj pot, akoby vedel, čo má robiŤ. Zobudila som sa vo svojej posteli na bolesŤ, ktorá prichádza chôdzou po sklenenej zemi. Viac som ju už nechcela tlmiť. Ak existujú tunely, v ktoré verím, potom sa už odmietam riediť.
Prejdem do kuchyne, mám chuť na učebnicové raňajky. Do misky si nakrájam broskyne , jahody a banán, zalejem ich jogurtom a pohár naplním čistou vodou. Do úst dám prvé dve rýchle sústa .

Až teraz mi dochádza, že som vlastne mesiace poriadne nejedla. Len lízanky, lebo tie mi neuveriteľne chutili. Boli dúhové  a ešte chutnejšie vtedy, ak boli mäkké a pripomínali mi starkej tajnú zásuvku. Po urputnom boji s pár lyžičkami jogurtového ovocia sa nič nekončí.

Sadnem si do obývačky a obklopím sa všetkým, čím mi tancovanie tak vonia. Nastrúham si zázvor, po celom byte rozložím citróny . Otvorím okno, aby som vítala motýle. Zabalím sa do deky, prenesiem sa do oblakov, ktoré nôtia It´s such a perfect day, drink sangria in the park. It´s such a perfect day, I´m glad a spend it with you. A vtedy viem, že ešte jeden voňavý element, ako škorica v koláči, mi tu chýba. Zavolám mu a on zodvihne. A ja nepoviem nič.

-          Malá, maličká, Eskove dievčatko. Pôjdeme ku baobabom.

A on prišiel, v rukách držal obrovskú misu s jahodami a v očiach už nemal otázniky. Mal ich podliate krvou a sám nevedel, či chcem kráčať či lietať. Mal v nich oblaky, v ktorých sme sa mohli prechádzať vždy, keď bol so mnou.

Ľahli sme si spolu na zem , prikryli sa dekou a voňali jahodové sady. Mala som mu vtedy povedať, že už si zalietame iba spolu a budem sebou hustá. Že sa nezriedim. Že nezriedim svoje bozky na jeho líce. Že mi nebudú blízkosti pretekať pomedzi prsty. Nebola som si však istá. Mala som mu vtedy povedať, čo má robiť, keď ma budú rozoberať vrany a muchy mi budú sadať na krvavé kúsky. Ja som to však nevedela. Nemala som ani predstavy o tom, aká dlhá je cesta od lietania k spriaznenému lietaniu. Vedela som len, aké krásne ono samo je. Chcela som mu ho ukázať.

Teraz však nebol čas. Cítila som sťahujúce kŕče prechádzajúce celým mojím telom. Trhalo mi ním a chvíľami mi v celých nohách pobehovali mravce. Potom ich vystriedali obrovské pavúky, čo mi svojimi  nohami prechádzali po tvári. Telo som mala nožom rozrezané na viacero častí. Utekala som k najbližšiemu umývadlu a zvracala. A zvracala som aj všade , kde som sa pohla. A Esko neváhal ani sekundu. Utieral mi čelo navlhčeným uterákom, snažil sa do mňa dostať vodu, strážil ma, držal ma za ruku, tváril sa, že sme boli na obrovskom kolotoči a že mi teraz prišlo zle. Alebo že mám teplotu, on ma prišiel navštíviť a stará sa o mňa, lebo mama nie je doma.

V ten deň neodišiel, uložil ma na posteľ, prikryl ma dekou a pri nose mi zavoňala škorica. Spravil mi jahodovú penu , kus- kus , otvoril najvoňavejšie čokolády sveta, hoci vedel, že ich nebudem jesť. Chcel ma preniesť do sveta, kde ľudia jedia a rozprávajú si zážitky, ktoré môžu premeniť na hmatateľné. Do sveta, kde sa tešíte vždy, keď chcete a nemusíte na to zneužívať svoju krv.  A keď prišla mama, počula som do dvere , na ten zvuk som sa vždy zobudila. On však pri mne stále sedel a hladil mi vlasy.

Keď som sa zobudila, mama sa chystala do práce. Esko vedľa mňa nebol. Neviem, čo jej vtedy povedal. Neviem, ako vysvetlil, že všade po byte sú poukladané vlhké uteráky, neviem, ako zdôvodnil to, že spal v jej byte napriek tomu, že ona ani netuší, že nejaký Esko existuje. Prišla však do izby a povedala mi, nech si ešte poležím, že poobede bude všetko v poriadku.

A najskôr to tak i vyzeralo. Deň som začala s kávou, cigaretami a hlavne ním. Robil za mňa všetky. Obliekal mi tričko, lebo mne to bolo príliš náročné. Držal so mnou šálku, lebo bola priťažká. A keď som sedela na posteli bez známok života, česal mi vlasy a kreslil na chrbát písmenká. A potom sme spoločne zjedli jahodovú penu.

Po malých lyžičkách som sa zoznamovala zo životom. Videla ráno bez šedosti a nevedela si vyvolať dúhu. Hnevala som sa na mušku, čo mi lietala pri uchu a z tejto bežnosti som nevedela dýchať. Urážala som ho a bila a vyčítala mu stále dookola. Kričala a behala po celom dome, fajčila a pila víno tri dni dookola. A on vždy išiel za mamou, ked sa vrátila a povedal, že už mi je lepšie. A mama mu uverila a spokojne zaspala.

Piaty deň som sa zobudila skôr ako vtáčiky. Vybehla do malého obchodu oproti nášmu bytu a kúpila čerstvú zeleninu. Natrela chlieb maslom a na tanier poukladala čerstvé zdravie. Také,, o ktorom som snívala, také, za ktoré sme spoločne bojovali. Spravila som zázvorový čaj a otvorila všetky okná. Vliezla do sprchy a zmývala som zo seba všetko sivé, všetko, čo som tak prijala za svoje, rozhodnutá byť svojou v ňom.

Pozerám sa na svoje nahé  telo. Tak dlho som sa s ním už neprechádzala. Ruky mám modrofialové  a podobajú sa na nôžky. Zatlačím slzy a prstom si prechádzam po bruchu. Hľadám ho a ono neprichádza, iba kostičky mi prezradia, že sa len schovalo. Obliekam si na seba len čierne tielko. Môj Esko ma prvýkrát uvidí len v tričku.

Môj. Prvýkrát.   Vchádzam do izby a budím ho bozkom na líce. Prvýkrát môj bozk nebude horký. Prvýkrát môj. Zobudí sa a usmieva . nenapadne mu, že už som sa zriedila. Verí mi, že som jeho silné dievča, že prišli motýle a vzali ma k baobabom, že tu už spoločne ostaneme. S chuťou, s akou len deti dokážu, zjedol raňajky.

-          Ja, chcem ťa takto dýchať ešte tisíckrát, moja maličká.

Potom mi chytí ruku a prstom prechádza až ku krku a späť. Zastaví mi čas, prinesie mi lúky, obklopí ma dúhou a ja sa k nemu posuniem bližšie. Nepamätajúc si to vybielené dievča, ktoré sa bálo, že ten človek, ktorý sa s ňou rozpráva, sa snáď niekedy bude chcieť priblížiť. Bozkávam ho na líce, vzápätí na krk, na ústa, prstom mu prechádzam po kľúčnej kosti, po najintímnejšej nahej časti, ktorú na sebe má.  Potom mi vyzlečie tielko a bozkáva mi bruško. Ja sa chvejem a trasiem, dávam mu všetky moje svety. Strapatím mu vlasy, bozkávam ho celého , hodiny, hodiny si užívam jeho kožu, je všetkým, všetkým čím vonia biela, všetko čo chýba sivej., Je farbou, ktorú nemá dúha . A splynie v tom so mnou. Spoločne lietame. prvýkrát. a sme hustejší ako kedykoľvek predtým.  A ak som takto nezriedená, ostanem ňou navždy.

Po chvíli sa mi všetky končatiny roztrasú a Esko, rovnako ako ja, netušiac, či rozkošou alebo únavou, zmätený, pomaly prestáva. Pozerá na moje spotené vlasy v čele, hladí mi líčka a hodiny na mňa hľadí. Naťahujeme všetky sekundy najviac, ako sa len dá, potom zaspím. Zobudím sa pár minút po ňom.

-          Ľúbim ťa, Lietajúca. Predstav si, že lásku sme len spolu vymysleli. Zahmli si v hlávke všetky jej zlé významy. Zabaľ, zatvor a zamkni všetko to, čo pre teba predstavovala doteraz. Naučila si ma mnohým krásam, s tebou spoznávam slnko, ktoré vždy svieti a po dúhe a pred ňou a počas nej som najplnším na svete iba vďaka tebe. Viem, tvojím svetom ešte celkom neprenikám . Budem sa však zahusťovať tebou a všetky zriedené elixíry šťastia spoločne spravíme minulosťou.

-          Ak máme byť takto zahustení, ostaneme nimi navždy.

Potom len v tričku odcupkám s ním do kuchyne. Spolu si spravíme raňajky- palacinky s čerstvým ovocím. Zjem jednu, potom druhú, zapijem ich kakaom a zjem ďalšie tri, Esko má na tvári ten najdúhovejší úsmev na oblohe a ja vidím naše nohy kráčajúce po oblakoch. Žiadne na zemi neexistuje, minulosť sa nikdy nestala redšou, tisíce našej spoločnej stopercentnosti nám pršia na hlavu , narazia na naše nosy a pomaly, sladkou rýchlosťou nám kvapkajú do úst.

Nakloním sa ponad stôl a pobozkám ho. Bozkávam ho dlho, prejdem mu rukou do vlasov, cítim, ako mi každý prameň hladí prsty, ako sa ma pierkovou nežnosťou dotýkajú. Bielou, tou, ktorá vždy hladila len v prítomne, kým nemuselo byť žiadne zajtra. Bozkávam ho rýchlejšie. Na tvári, na krku, sadnem si na neho. Vyzlečiem si tričko a on rýchlejšie dýcha. Pozerá na mňa srdcom, ktoré mi dáva istotu, že som najkrajšou ženou na svete. Že som silným a jediným aspektom jeho potrieb a túžob. Že som ihlou, ktorú drží pri žile a užíva si pocit, že už o chvíľu, budem jeho súčasťou a nevyjdem až do vtedy, keď budem môcť znova a znova vojsť. Týram sa tým všetkým najšpinavším, čo mi pláva v tele. Zatnem mu nechty do hrude, od ma pevne chytí za chrbát. Vyloží ma na stôl, bozkáva mi stehná , leje na mňa čokoládu , milujeme sa. S energiou, ktorú dnes prvýkrát máme obaja, z túžby, ktorá v nás hrá farbami, žije najfarebnejšou na svete a ja kričím rozkošou. Som plnšou a šťastnejšou, všetky zahalené sa stali nahými ránami a ja už si nikdy neoblečiem svetrík s dlhým rukávom. Ukážem svetu každé jedno modré miestočko, vystavím na obdiv svoje tenké nohy, nakreslím si kvietky na bedrové kosti, lebo len s tým, čo sme spolu vytvorili, sa to dá. Milujeme sa na stole, v obývačke, na posteli, na zemi a všetko a všade vonia láskou. LÁSKOU.

Potom ležíme na zemi a ja ho sledujem. Má na perách úsmev, ktorý nekončí. Kedykoľvek sa pozriem, kreslí mu po perách. Nechcem, aby niekedy prestal. Netrúfam si ani zatvoriť oči, aby som neprišla o tento dúhový pohľad. Esko potom pozrie na hodinky a potom mi tak opatrne, ako len mama dieťaťu prikladá ruky na hodvábne líčka, povie, že dnes bude musieť odísť.

Pocit, ako keď už viem, že o pár hodín je treba zmeniť svoju koncentráciu. Odhodlanie, že to vydržím, že zatnem zuby, že sa  pozriem do zrkadla a odmietnem zmodrievať. Pocit, že čo ak náhodou, ako to už býva bežnou košeľou, to nezvládnem. Slzy, čo lemujú pery budú horkými a trpkými, ja si ich budem utierať a nebudem môcť prestať. On sa však usmeje nebruškovou stranou ukazováka mi prejde po líčku a i elementárna častica strachu práve skončila svoj život.

Oblečie sa, povie, nech sa nikam nepohnem a vybehne z bytu. Ah. A ani si nevšimne, že mu chýba jedna ponožka. Že tá naškrobená, drahá košeľa, ktorú mal oblečenú, keď som ho videla prvýkrát, je celá od čokolády a chýba jej gombík, ktorý ešte v sekunde, kedy zatváral dvere, potancoval na zlatohnedej kľučke a pomaly štrngal na zemi, ktorá mi tu ním, Eskom, princom, dúhovou farbou, tichou, objemnou a sviežo- nežnou vlnou, vonia.

Vráti sa s jahodovo- vanilkovou penou a škoricou. Potom mi dá pusu na líce . Verí mi viac, ako komukoľvek inému na svete a inú, ako celú svoju ma už nebude poznať. Verí tomu a tak odchádza, len v zúženom kútiku slnečných očí sa mu zaskvie tekutý strach.

Ležím ďalej na zemi, neoblečiem sa, nezapnem telefón a neumyjem riad. Len si ovoniavam ruky a zhmotňujem si ho sústami jahodovej peny, čo mi kreslia na tričku obrázky. Hodiny plynú a všetko je postupne bielou, čo vyprcháva. Hojdačkou, ktorá končí svoje predstavenie a ja sa z výšin prepadám do priekopy, v ktorej už čakajú zuby dravcov. Do tela mi vstupuje atrament, nemôžem sa hýbať a nemôžem ležať. Do raniek ma zabíjajú prašné čiastočky a ja ledva otváram nos, aby som sa nadýchla vzduchu. Nevládzem plakať, nedá sa mi. Otočím sa na brucho a bijem rukou do zeme. Potom sa pomaly doplazím k cigaretám a zapálim si. Spravím to tak asi desaťkrát po sebe. Nevládzem nasávať vône ťažkého sveta a Esko, ten tu teraz nie je. Odišiel, ako odchádzajú motýle, keĎ im málo svietim.

Po dvoch týždňoch zapnem telefón. Ešte skôr ako A, niekde pred čiarkou, pred prvým znamienkom v zozname je to, čo mi skončí túto smrť. Nikto však nezodvihne. Nenávidím sa, odohnala som si s motýľmi i ich ľahkosť, všetko som od seba odplašila, nahovorila som si, že som silnou, že je krásne byť hustou. No ja skáčem z riedkosti, plávam si týmto hutným vzduchom.

Mobil mi však zazvoní naspäť a ja doň  zakričím: „ Dve, prachy mám."

Na dverách dohodnutým znamením zazvoní zvonček, vytiahnem peniaze z vrecka, vtisnem ich anjelovi do ruky a odchádzam do rezervnej zásuvky, lebo viem, že Esko sa chcel zbaviť i toho kútikového strachu. Zoberiem si , čo potrebujem.

Sedím na hojdačke, a predtým, ako vyletím na dúhu, z ktorej sa nepadá, píšem ti, Sweetheart- eSko. Oči mi rozkladá kyselina biela, letykončiaca a určite mi vytečú. V rukách, na ktorých mám tristošesťdesiat malých modravých včiel, držím toto pero, ktoré mi dala mama pred tým, ako ma prvýkrát nechala samu doma. Nemám oblečený svetrík, lebo teraz už môžem byť nahá. Tebou. Si za mnou v nebezpečnom zástupe a dáviš sa davom, čo ma obklopuje, no dýchaš a z cigaretového dymu si robíš škoricu. Prišiel si a zachraňuješ, akurát už nie si silnejší ako ona.

Tá, čo ma dostala do výšin a odišla bez padáka a ja tristošesťdesiaty raz padám na hubu. Rozmlátim si pery a krvou si ich potom maľujem. Stojíš vonku a vyzeráš tak čisto, že mi je zo seba zle, keď sa k tebe čo i len blížim špiniť ťa. Ty si však na seba rýchlo hodíš ufúľaný kabát, a s prázdnymi vreckami ma chytíš za ruku, trasieš sa a ešte hodiny ju odďaľuješ.

A , ako veľmi som ti chcela iné motýle darúvať a nepomyslieť na ich pomenúvanie. Tak však lietajú tí, čo sú nebieli.

Spadla som.

Na zem, ktorú si ešte pred chvíľou zavoniaval a plávam vo svojich zvratkoch. Túžim všetky biele lety dostať zo seba  azanechám si len tie, ktoré sú tebou. Tvojimi perami, keď sa usmješ a polovica tváre sa ti zmení na raj. Raz ti všetko vrátim , len sa ešte znásobím, budem stopercentným prípravkom toho, čo si mi ukázal a budem balónik. Nenávidiac všetko s ostrým hrotom, čo bolí a odnáša zároveň, čo skúmajúc hranice ľudskej túžby po krídlach búra .

Za stenou však, tam som sa na chvíľu mohla ocitnúť.

Milujem ťa! Stokrát si utieram krv, lebo smrdí tým, čo ťa teraz bude chcieť ničiť. Esko, môj motýlí Esko. Láska, ktorú sme spolu vymysleli, život, čo sa žije za stenou, kde sa čokoláda z palaciniek mení na vášeň. Kde oblaky pevnejú, aby sme krok za krokom mohli ukladať na ne naše nôžky.

Milujem ťa, Esko, môj drahý Esko. Príď ma vždy pozrieť.

 

...... Ak som mala byť tebou nezriedená, budem ňou opäť a ostanem ňou navždy tam, kde sú dúhy, z ktorých sa späť nelieta. Rozlož si tam deku a hľadaj nebieleho motýľa, čo kreslí do oblohy  Láska. L , lebo lietam, Áno, S, čo spieva tebou, Kreslí tvoje obrázky A tak krásne tebou vonia. Naučila som sa ju tvoriť . Tebou.

Neoblečiem si svetrík, už je príliš neskoro na neumieranie nahotou.

 

 




 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?