Transcendentálne cestovanie medzi rozumom a tebou

Autor: Táňa Tomaškovičová | 15.12.2011 o 11:07 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  188x

  -          Je to trápne -          A čo je trápne?  - úsmev mi nezíde z očí, vždy hovorí všetko, čo čakám a ja sa len zo zvyku, na ktorý si zvykol,  pýtam. -          Tak. Že sme tu  a nič a vlastne vôbec nič.  

 

Akosi môj ,  srdiečkový Robo. S detským líčkom natočeným ku mne mi prináša pocit, že sa ho chcem dotknúť, len ho  s nehou hladiť. Je kúzelný, keď sa usmeje, spravia sa mu smieškové vrásky , potočí hlavou a spýta sa , prečo sa smejem. Lenže ja sa usmievam.  Na celých rukách jemné i hrubšie žily, z ktorých sa celá trasiem, ani mi nemusia ukazovať svoju tvár. Chcem takto zostať a nepohnúť sa a chcem to prikázať i času, nohy, tými nespravím ani najmenší pohyb.

-          Je to trápne

-          A čo je trápne?  - úsmev mi nezíde z očí, vždy hovorí všetko, čo čakám a ja sa len zo zvyku, na ktorý si zvykol,  pýtam.

-          Tak. Že sme tu  a nič a vlastne vôbec nič.

Občas hovorieval trpko len preto, že nevedel nájsť slová. Teraz ich však našiel presne , s tou odpornou vráskou na čele a tým majestátnym opovrhovaním. Nikdy som nesúhlasila so všetkými jeho názormi. Bol tak trochu plytký slovami a  bol typicky citlivý romantik, tým nebol chlapom, no myslením, akýmsi príliš povrchne zvieracím, zimným, takým, čo pripomína dotyk skaly spôsobom, bol chlapom . Horou, z ktorej sa neozýva tak, ako sa do nej volá. Lebo to nechápe.

-          Aha - zo mňa vychádza tak do prázdna, aby ma to nedostalo.

-          Daj mi pusu

-          Nie, nedám

-          Tak trucuj

-          Tak sa poser.

 

Neprosí sa mi a ja nikdy netrucujem dlhšie ako pár sekúnd. Tak. Aby sa posral, lebo ja sa z neho nie. Ale áno a celkom úplne. Iba keď je reálne ostrý. On nebýva. Iba tak, akože, aby bol muž. Nakloním sa, na nose pocítim vôňu jeho vlasov, potom sa otočí ku mne a pobozká ma. Potom sa ma dotýka a potom mi opäť kúpi lístok na transcendentálny vlak . Je taký rozprávkový. Vlak.

-          Prečo máš otvorené oči, keď ma bozkávaš?  -  Možno mám v hlase i výčitky

-          Tak, zisťujem, či sa tiež.

-          Ja sa nie

-          Ale áno a ešte aj klameš.

Nie ostrý. Ba naopak, tupým nožom mi dráždi kožu a ja sa smejem, som nervózna a nakoniec plačem, lebo všetko trvá tak dlho a bez výsledku.

-          Idem preč

-          Vieš, slečna, nemáš kľúče

-          Ale viem, kde ich máš ty

-          Áno

-          Tak teda ostanem

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?