Poznala som chlapa

Autor: Táňa Tomaškovičová | 22.12.2011 o 21:41 | (upravené 23.12.2011 o 11:14) Karma článku: 1,02 | Prečítané:  242x

  Áno-, odpovedám do telefónu, lebo pracujem. - Je ti niečo? - Nie, prečo? - Tak, lebo si nepovedala zlatko, ani láska, ani nič. - Aha, nie - No tak je ti niečo? - Nie, ved vravím - Ja ti neverím niečo ti musí byť - Nie, miláčik - Tak potom dobre. Ľúbim ťa - Uhm. Ja ťa tiež ľúbim.  

 

Mala som skvelého chlapa, ktorý nechápe, prečo som balónik a že sa balóniky  lepia na ruku. Chcel , aby som bola nežná a vyhodil mi z okna chlapčenské mikiny. Tak som ho vyhodila z okna.

Spoznala som milého chlapa, ktorý mal rád dlhé debaty. A ja tiež. Ibaže on ich chcel vždy o niečom. Tak sme ostali pri rozhovoroch.

Vídala som chlapa, ktorý sa slušne pýtal, či ho chcem vidieť a potom sme chodili na miesta, na ktoré som chcela ísť. Lenže som vždy musela vedieť, čo chcem. Tak som sa rozhodla nechcieť vedieť. Pri rozlúčke slušný nebol.

Zdieľala  som byt s chlapom, čo ma miloval len v gaťkách a jeho tričku , no nenávidel  iné. A ja mám toľko darovaných tričiek. Tak ho ego vytlačilo z môjho bytu.

Držala som sa za rúčku s chlapom, ktorý miloval, že som detská, no poznal hranice. A ja som nemohla zabúdať na hodiny. A musela dodržiavať plán. Tak som ho nedodržala a on to nezvládol.

Teraz žijem s mačkou.

V každom prípade som sa cítila akosi uväznená v niečom, čo sa musí volať. Taký bežný kruh. Mala som veľký byt a na každej jeho stene milióny obrázkov. Keď som sa v noci zobudila, začala som si po nich kresliť a doteraz to vôbec neviem. A ako som sa bála prvotného pohľadu všetkých príživníkov okupujúcich moju posteľ , pokladajúcich svoj zadok na moju záchodovú misu.

Snažili sa mi nahovoriť, že je to úplne v poriadku, že na ňu a do mňa a tak všeobecne odtláčajú a sypú  a lejú svoje vône a pachy a poty a všetko. Súhlasila som, veď to malo byť normálne. Prirodzené. Nakoľko je fajn zdieľať som akosi postupom času neriešila, lebo v svete, kde je cukor cukrom a nie skvelou hračkou , sa také nerozoberá.

Odchádzala som do práce a oni pokladali za samozrejmé pýtať sa, kedy prídem a čo budeme robiť. Otvorila som svoj diár a poslušne si zapísala ďalšiu normálnu vec. Ako to proste chodí. Že sa kupuje spoločná pasta na zuby .

Mala som telefón vždy pri sebe tak ako všetky moje kolegyne.

- Áno-, odpovedám do telefónu, lebo pracujem.

- Je ti niečo?

- Nie, prečo?

- Tak, lebo si nepovedala zlatko, ani láska, ani nič.

- Aha, nie

- No tak je ti niečo?

- Nie, ved vravím

- Ja ti neverím niečo ti musí byť

- Nie, miláčik

- Tak potom dobre. Ľúbim ťa

- Uhm. Ja ťa tiež ľúbim.

 

Sunar je proste papa. Svetlo je žiža. Starý otec je dede. Keď sa plače, chce sa jesť alebo spať. Áno. Dobre. Tak je. Tak musí. tak sa napísalo.

Mala som krásny naplánovaný život. Je to nádherné, pozerať sa na páry, o sa prechádzajú po nedeľných uliciach, dajú si čaj v malej kaviarni na rohu a za každou vetou je povinne čiarka so sladkým oslovením. Je to fajn, kým nepríde pravda. Našla som ju dosť skoro na to, aby som ďalej trpela cudziu riť na svojej záchodovej mise. Môj tolerantný chlap bol chvíľu i naďalej tolerantným, lebo (chcel) (s) ma miloval(ť). Nakoniec som ho pobalila a jeho golfové svetríky v TESCO taške hodila von z okna. Odišiel za nimi a ja som medzitým vymenila kľúče.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?