Táňa Tomaškovičová
Exotermické reakcie
Počas tohto tichého večera sa spieva potichu. Po tichu našľapujem na dni, kedy ohňostroje hrajú v mojich. V mojom . V úplne všetkom, čo sa týka sveta, lebo je najabstraktnejším niekde tu, v priestore.
Počas tohto tichého večera sa spieva potichu. Po tichu našľapujem na dni, kedy ohňostroje hrajú v mojich. V mojom . V úplne všetkom, čo sa týka sveta, lebo je najabstraktnejším niekde tu, v priestore.
Volám sa Annie , mám 20 a milujem vôňu citrónov. Študujem jazyky a pracujem v podniku v blízkom meste, do ktorého cesta trvá 45 minút autobusom. Každý deň po škole sa utekám osprchovať, rozkrojiť si citrón, zatriasť sa trpkosťou a potom odchádzam do práce. Zvyčajne končím o jednej či druhej nadránom. Teraz je to celkom fajn, vonku nie je zima a ja si len tak hopsám do rytmu jedného slúchadla, dve sú nebezpečné. V zime je to však horšie. Do tváre mi fúka chlad nebezpečenstva a za ušami počujem výkriky všetkých dievčat, ktorým ublížili vtedy, keď sa vracali z práce či diskotéky. ( Kde boli vtedy všetci tí gentlemani, čo nás po polnoci odprevádzajú domov a rozlúčia sa nepatrnou pusou na líce? Nuž, asi spali. Potrebujú energiu pre ďalšie , cnosťhlásajúce výkony).
Motýlí, čo prichádza vždy v šere rán a či vôec, len aby nevedomky svietil a pomaly sa otvorenými dverami zakráda do mojej kože a v hlučných melódiach môjho vílieho sveta nikdy neškodí, len ma hladí kosťami. Jasnefarebnú oblohu, po ktorej chodím A žiadna modrá už Nepríde.
Melódia budíka, kedysi moja obľúbená pieseň, mi ničí ušné bubienky. V pološere života beriem mobil do rúk a prekvapivo nájdem tlačidlo vypnúť. Vypnúť navždy. Pošliapať. Hodiť do rieky. Racionálne reagovať na fakt, že vzhľadom na to, že je streda, zazvoní i zajtra. To ale znamená, že ho môžem nechať zvoniť ešte 24 hodín. Dobrú noc.