Volám sa Annie , mám 20 a milujem vôňu citrónov. Študujem jazyky a pracujem v podniku v blízkom meste, do ktorého cesta trvá 45 minút autobusom. Každý deň po škole sa utekám osprchovať, rozkrojiť si citrón, zatriasť sa trpkosťou a potom odchádzam do práce. Zvyčajne končím o jednej či druhej nadránom. Teraz je to celkom fajn, vonku nie je zima a ja si len tak hopsám do rytmu jedného slúchadla, dve sú nebezpečné. V zime je to však horšie. Do tváre mi fúka chlad nebezpečenstva a za ušami počujem výkriky všetkých dievčat, ktorým ublížili vtedy, keď sa vracali z práce či diskotéky. ( Kde boli vtedy všetci tí gentlemani, čo nás po polnoci odprevádzajú domov a rozlúčia sa nepatrnou pusou na líce? Nuž, asi spali. Potrebujú energiu pre ďalšie , cnosťhlásajúce výkony).