Hovoria mi Malá a ja ňou som. S tebou smiem. Vonku sneží a keby si tu bol, stál by si vonku, kým by si so mnou nespravil v snehu anjela. Usmial by si sa hned potom, akoby si si ponadával na zimu. Sneh leží na jarných trávach. Na prázdninových lúkach, na sivých, zahmlených ránach. Leží a ešte padá, kým sa v ňom točím a na noštek zbieram vločky.
- - Aha, tá je moja
- -Ukáž, ktorá
- -Tu, aha, táto, tá sa na mňa pekne usmieva
A ty povieš, že sa usmievam krajšie. Zoberieme moju vločku a kráčame ďalej. A ony padnú znova, potom prestanú a ostanú mi hlave. Na topánkach, na nose a na lícach. V byte voňajúcom novotou sa potom roztopí na mojom krku, sleduješ ju, kým nezíde, celú jej cestu, zákruty, jamôčky, prekážky a pritom vyzeráš tak detsky.
A možno mi chytíš ruku, ja sa celá zobudím a potom zaspím, lebo tak je to v poriadku. Otváram dvere. Možno príde zlodej a možno prídu podomoví obchodníci. Ponúknu mi dúhy na chvíľu a neskôr budú za ne chcieť peniaze. Ja zaplatím a dúhy zmiznú. Príde dievčatko, čo zbiera použité baterky. Ja budem hľadať v najposlednejších komôrkach, lebo viem, že niekde sú, niekde predsa. Nemohli sa stratiť, len sa boja, že zmenia pôsobisko. Možno jej ich nakoniec dám úplne všetky a ona sa mi odplatí úsmevom z cukrovej vaty. Zatvorím dvere a žijem z jej slnka.
Tam si, tam niekde, kam som dlho nevstúpila, lebo sopka je stále živá. Keď túžim zažiť ohňostroje, stúpim a čakám i nášľapné míny, lebo keď tu nebudú, budeš sa usmievať a tvoje ruky sa nazvú mojím menom.
Smieme byť i sladkými , i smiešnymi. Ja ťa môžem biť po ruke a ty pokojne piť pivo. Nosím vo vrecku cukríky a ty ich budeš so mnou papať, lebo chceš byť všetkým, čím voniam, keď sa ku mne nakloníš.
Si ako na kolotoči, pri otváraní hračky v čokoládovom vajíčku, keď sa ku mne blížiš a ja sa veľmi škerím, lebo sa strach mieša s nehou a šťastím, s úsmevmi a farbami, v palete krásnych chvíľ.
-Vieš, mne hovoria Malá a z toho sa nedá vyrásť.
- - Asi ťa teda ľúbim
- -Asi si pako
