Akosi môj , srdiečkový Robo. S detským líčkom natočeným ku mne mi prináša pocit, že sa ho chcem dotknúť, len ho s nehou hladiť. Je kúzelný, keď sa usmeje, spravia sa mu smieškové vrásky , potočí hlavou a spýta sa , prečo sa smejem. Lenže ja sa usmievam. Na celých rukách jemné i hrubšie žily, z ktorých sa celá trasiem, ani mi nemusia ukazovať svoju tvár. Chcem takto zostať a nepohnúť sa a chcem to prikázať i času, nohy, tými nespravím ani najmenší pohyb.
- Je to trápne
- A čo je trápne? - úsmev mi nezíde z očí, vždy hovorí všetko, čo čakám a ja sa len zo zvyku, na ktorý si zvykol, pýtam.
- Tak. Že sme tu a nič a vlastne vôbec nič.
Občas hovorieval trpko len preto, že nevedel nájsť slová. Teraz ich však našiel presne , s tou odpornou vráskou na čele a tým majestátnym opovrhovaním. Nikdy som nesúhlasila so všetkými jeho názormi. Bol tak trochu plytký slovami a bol typicky citlivý romantik, tým nebol chlapom, no myslením, akýmsi príliš povrchne zvieracím, zimným, takým, čo pripomína dotyk skaly spôsobom, bol chlapom . Horou, z ktorej sa neozýva tak, ako sa do nej volá. Lebo to nechápe.
- Aha - zo mňa vychádza tak do prázdna, aby ma to nedostalo.
- Daj mi pusu
- Nie, nedám
- Tak trucuj
- Tak sa poser.
Neprosí sa mi a ja nikdy netrucujem dlhšie ako pár sekúnd. Tak. Aby sa posral, lebo ja sa z neho nie. Ale áno a celkom úplne. Iba keď je reálne ostrý. On nebýva. Iba tak, akože, aby bol muž. Nakloním sa, na nose pocítim vôňu jeho vlasov, potom sa otočí ku mne a pobozká ma. Potom sa ma dotýka a potom mi opäť kúpi lístok na transcendentálny vlak . Je taký rozprávkový. Vlak.
- Prečo máš otvorené oči, keď ma bozkávaš? - Možno mám v hlase i výčitky
- Tak, zisťujem, či sa tiež.
- Ja sa nie
- Ale áno a ešte aj klameš.
Nie ostrý. Ba naopak, tupým nožom mi dráždi kožu a ja sa smejem, som nervózna a nakoniec plačem, lebo všetko trvá tak dlho a bez výsledku.
- Idem preč
- Vieš, slečna, nemáš kľúče
- Ale viem, kde ich máš ty
- Áno
- Tak teda ostanem
